Zvieratá nás vedia často prekvapiť svojím premysleným konaním a spoločenským správaním. Nemeckí vedci sa zahrali na skrývačku s potkanmi. Ako to dopadlo? 

Nemeckí vedci naučili potkany hrať sa s nimi na skrývačku vo veľkej miestnosti s krabicami.

Netrvalo dlho a potkany sa naučili ukrývať sa a čakali, kým ich vedci nájdu. Skrývačka ich bavila stále viac a naučili sa používať úkryty, ktoré pred nimi použili na ukrytie sa vedci. Prišli aj na to, že priesvitné krabice sú mizerné miesto na skrývanie sa a ukrývali sa v tých, cez ktoré nebolo vidno.

Všetkých 6 potkanov sa naučilo hrať sa. Ale jeden z nich, vždy je tu niekto taký, sa buď hrať nechcel, alebo nevedel ako sa má dobre ukryť.

Keď našli človeka, boli odmenení pošteklením, objatím, alebo pohladkaním. Vedci takto študovali správanie cicavcov. Potkany si to proste užívali. Vždy keď našli ukrytého človeka, priam pískali od nadšenia. Zvuk bol tak vysoký, že musel byť nahrávaný, lebo ľudia ho nie sú schopní počuť. Okrem toho vždy keď niekoho našli skákali do výšky od radosti.

Dokonca aj vtedy, keď im vedci ponúkli jedlo, ako spôsob ukončenia hry, potkany si ho nechceli zobrať a chceli sa ďalej hrať. Prečo sa potkany tak veľmi chceli hrať?

Konstantin Hartmann z Berlínskej Humboldtovej University hovorí, že keď pracujete roky s množstvom potkanov, zistíte aké inteligentné a sociálne zvieratká sú. Skrývačka vyžaduje od potkanov aby robili to, čo milujú, používať mozog a zabávať sa s priateľmi, dokonca aj tými, ktorí nie sú potkany. Potkany sú citlivé bytosti, sú zvedavé, majú zložitý sociálny život a formujú medzi sebou úzke vzťahy.

Kto by sa nechcel hrať na skrývačku s potkaníkom? Znie to ako podstatne väčšia zábava než tá, ktorú s nimi hráme storočia. Oni sa ukrývajú a my jačíme. :)

Zdroj: Behavioral and neural correlates of hide-and-seek in rats (Science)
Ilustračné foto: Pixabay